V doteraz platnej slovenskej bezpečnostnej stratégii z roku 2005, na ktorej som sa spolupodieľal, sme nekontrolovateľnú migráciu považovali skôr za potenciálnu bezpečnostnú hrozbu niekedy v budúcnosti. Budúcnosť je však z tohto pohľadu už tu.
Pred pár dňami som navštívil dve zariadenia, ktoré sa venujú utečencom na Slovensku: Záchytný tábor Humenné a Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Chcel som vidieť situáciu a pripravenosť našich kapacít priamo na mieste. Vidieť ľudí, o ktorých hovoríme. Pretože ľudia nie sú kvóty ani čísla.
Je zlé robiť z nešťastných ľudských osudov tému politického boja. Nemala by to byť ani ďalšia z tém, ktorá rozdeľuje Slovensko. Treba sa na ňu pozrieť bez extrémnych postojov - od úplného odmietania na jednej strane, až po názor, že treba prijať akýkoľvek návrh Európskej komisie na rozdeľovanie migrantov podľa kvót pre každý štát.
Doteraz sme boli skôr tranzitnou krajinou. Dnes sme v situácii keď máme byť krajinou kde majú azylanti aj skončiť, respektíve ďalej žiť.
Problém je už teraz tak veľký, že je jasné, že ho nedokáže riešiť žiaden z najviac dotknutých štátov samostatne. Že si to pýta európsky prístup, politiku.
Ľudí v núdzi pribúda: len cez Stredozemné more sa pokúsilo dostať do 200 000 migrantov za minulý rok. Oveľa viac ich využilo iné cesty. Len jeden konflikt v Sýrii má za následok asi 4milióny utečencov (zatiaľ) v táboroch okolitých štátov. Tlak na Európu ako možné útočisko pre ľudí v existenčnej núdzi, ale aj pre ekonomických migrantov sa bude len stupňovať.
Ľudia utekajúci pred bezprávím, vojnami, násilím nie sú jedinou skupinou migrantov, ktorí vo veľkých počtoch obývajú záchytné tábory predovšetkým v južných štátoch Európskej únie. Ďalšou veľkou skupinou sú ľudia, ktorí jednoducho vidia lepší život v Európe ako vo svojej domovine.
Rozlíšiť medzi týmito dvomi skupinami je mimoriadne ťažké až nemožné.
Popri debatách o tom, že aj Slovensko musí ukázať solidaritu a riešiť problém sa zabúda na jeden dôležitý fakt - všetci sú hádzaní do jedného vreca.
Pribúda ohnísk napätia a dochádza tiež k bezprecedentnému prenasledovaniu a vraždeniu kresťanov na Blízkom východe, ale aj v severnej Afrike. Pribúda teda aj politických utečencov. Utečencov utekajúcich pre smrťou. Povedať takémuto utečencovi, že vráťte sa odkiaľ ste prišli, povedať somálskemu dieťaťu alebo kresťanovi zo Sýrie, choďte naspäť domov môže len ten, kto ich nikdy nestretol.
V Humennom som mal možnosť vidieť týchto ľudí a pozrieť sa im do očí. Títo ľudia túžia v prvom rade po svojom domove, po svojej vlasti, do ktorej sa však z mnohých príčin vrátiť nemôžu.
Áno, najlepšie pre týchto ľudí by bolo vrátiť sa domov. Len čo s nimi robiť, ak sa tam jednoducho kvôli politike, vojne, prenasledovaniu vrátiť nemôžu ?
Na druhej strane – áno: rozumiem obavám z možnej infiltrácie vyslúžilých islamských bojovníkov, ich rodinných príslušníkov, rozumiem obavám z toho, že sa jednoducho väčšina z týchto ľudí nedokáže prispôsobiť životu v našich podmienkach, v našom svete, že takých tu už máme tiež dosť...
Nesúhlasím tiež s tými, ktorí tvrdia, že súčasná vlna migrantov môže vyriešiť európsky problém s klesajúcou demografiou a tak, že sa zachráni požadovaný ekonomický rast pre budúcnosť.
Čo sa teda dá robiť? Odpoveď nemá len jeden vektor a jednoduchú odpoveď.
Akákoľvek humanitárna pomoc zo strany nás Európanov, musí isť ruka v ruke s tvrdou reakciou proti obchodníkom s nešťastím. Proti tím, ktorí si urobili z ľudského nešťastia biznis. Ktorí v záujme svojho finančného prospechu nemajú problém nechať týchto nešťastných ľudí utopiť v Stredozemnom mori.
Trojnásobné zvýšenie výdavkov na patroly v stredozemí ani redistribúcia 20 000 utečencov v členských krajinách EÚ ako to navrhuje Európska komisia však problém nevyrieši.
Sú rýchlejšie, ale aj dlhodobé riešenia na ktoré treba trpezlivosť, čas a peniaze. Medzi tie druhé patrí úsilie medzinárodného spoločenstva o stabilizáciu pomerov v konfliktných oblastiach blízkeho východu i Afriky. Náročná, dlhodobá, ale aj nevyhnutná úloha.
Medzi tie rýchlejšie (strednodobé) môžu patriť opatrenia ako udržať migrantov preč od brehov Európy vybudovaním špecializovaných táborov v severnej Afrike. Investície do nich môžu byť účelnejšie a fungujúcejšie ako investovanie do naháňania prevádzačov, ktorí zneužívajú hroznú osobnú situáciu väčšiny migrantov.
V týchto zariadeniach, nie na území Európy, by prebiehalo základné rozlíšenie medzi ekonomickými migrantami, reálnymi utečencami či potenciálnymi radikálnymi infiltrantami. Nie až na pôde (lodi) členských štátov EÚ kde automaticky podliehajú pravidlám Európskej únie. A práve na to sa spoliehajú pašeráci ľudí- že buď dorazia so svojim nákladom až k brehom členského štátu, alebo ich vylovia niekde na mori a tiež sa stanú predmetom zodpovednosti štátu ktorý vykonáva patrolu. To treba zmeniť.
Jednoducho všetci by boli vrátení na špeciálne miesta na severnom pobreží Afriky kde by bolo po preskúmaní základného pozadia, histórie, dokumentov aj bezpečnostného preverenia jednotlivcov ďalej rozhodnuté o ich žiadostiach o azyl. Práve sem by sa mali skôr presmerovať peniaze zo sľubovaného navyšovania patrol v Stredozemnom mori. Systém bude treba zmeniť a toto môže pomôcť. Napokon, v Európe sa už o tom diskutuje, ale nie je to vyriešené. Preto aj slovenská vláda by mala podporiť dohodu s niektorou zo severoafrických krajín o vytvorení takýchto zberných miest a zmenu nefungujúceho systému skôr ako súhlasiť s prerozdeľovacími kvótami.
Európa musí nájsť spoločnú reč aj zoči voči tak neľahkému problému. Aby sa znovu nezačali zatvárať hranice medzi členskými štátmi. Mimochodom, Slovensko nie je v súčasnosti tomuto problému tak exponované ako iné európske krajiny. Musíme mať ale stále na mysli, že niektoré scenáre vývoja u nášho východného suseda rátajú so silnými migračnými vlnami aj odtiaľ. V tomto prípade by sme sa stávali nárazníkovou krajinou my.
Platí teda, že odpoveď musí hľadať Európska únia ako celok. Nemala byť len o kvótach, o číslach, ktoré by sme museli prijať, lebo tak rozhodli úradníci. Toto je tá ľahšia cesta byrokratov, ktorí možno živých utečencov nikdy nestretli, a ktorá problém nevyrieši. Kvóty nehovoria nič o tom, akého človeka by sme mali prijať, či sa bude práve u nás cítiť, dobre, prečo musí odísť, či zapadne do nášho prostredia. Odpoveď nemôžu byť papierové čísla dané na papier v bezpečí a pohodlí klimatizovaných kancelárii. Musí mať svoju bezpečnostnú aj sociálnu - kultúrnu stránku.
Zosumarizované:
Téma migrantov má silný bezpečnostný rozmer, ale i kultúrno- spoločenský.
Problém je už tak veľký, že ho najviac dotknuté krajiny nevedia riešiť samé. Preto treba (jednotný) európsky postoj a riešenie.
Neverím, že jednoduché prerozdeľovacie kvóty pomôžu. Skôr povzbudia ostatných, aby sa vydali na neistú cestu cez more.
Ľudia nie sú čísla ani kvóty. Treba rozlišovať medzi migrantami a utečencami.
Treba zmeniť systém, ktorý dáva všetkých do jedného vreca a to na území Európy, alebo plavidlám patriacim európskym štátom.
Záchytné tábory na území niektorého zo štátov severnej Afriky môžu pomôcť.
Slovensko má dosť svojich neprispôsobivých spoluobčanov. A problémov s nimi spojených. Na strane druhej pred skutočnými utečencami zachraňujúcich si holý život zabuchnúť celkom dvere nemôžeme.
Čelíme bezprecedentnému prenasledovaniu kresťanov na blízkom východe. Ak máme prijímať nejakých utečencov prečo sa neprihlásiť práve ku nim? Iste majú k našim kultúrnym, civilizačným hodnotám bližšie ako moslimovia niekde z centrálnej Afriky.
Slovensko by preto malo podporiť:
návrhy na udržateľnú stabilizáciu oblastí na južných hraniciach Európy
opatrenia na rozklad a likvidáciu pašeráckych skupín profitujúcich z migračných vĺn.
návrhy na zriadenie záchytných táborov mimo EÚ, ktorých účelom bude rozlíšiť, identifikovať a zadeliť kategórie migrantov, utečencov uchádzajúcich sa o azyl a možných islamistických infiltrantov.
A nepodporiť úradnícke prerozdeľovacie číselné kvóty pre jednotlivé členské krajiny EÚ, pretože to nie je riešením, skôr povzbudením k ďalším migračným vlnám.
Myslím si však, že naša vláda by sa mala na úrovni Európskej únie snažiť vyrokovať pozíciu, že bude prijímať len politických azylantov a to hlavne z podobného kultúrneho a náboženského prostredia.
Už teraz k nám smerujú utečenci z Gruzínska alebo Balkánskeho polostrova, je možné, že budú pribúdať Ukrajinci. Rovnako by sme mali pomôcť sýrskym a irackým kresťanom, na ktorých je zo strany Islamského štátu páchaná priam genocída.
Slovensko nemá také kapacity ako iné krajiny, keďže samo musí riešiť dlhodobý problém so sociálne vylúčenými skupinami. To je fakt, ktorý musíme brať do úvahy a mali by ho tak vnímať aj v Bruseli. Nemôžeme sa, ale tváriť, že sa nás aktuálny problém migrantov netýka.
Je mi veľmi blízky názor predstaviteľov Poľska, podľa ktorého treba pomáhať najmä tým, ktorí sú nám kultúrne, jazykovo alebo nábožensky blízki. Pomáhať tým, ktorí sú politickí prenasledovaní pre svoje názory, pôvod, náboženstvo by malo byť našou povinnosťou už len preto, že rovnako kedysi pomohol Západ našim občanom, ktorí utekali za železnú oponu. A na týchto ľudí by sme sa určite nemali pozerať ako na prázdne čísla alebo kvóty, lebo za každým je vlastný príbeh. Príbeh živého človeka.
