Bude Ukrajina lakmusovým papierikom novej administratívy USA ?

Autor: Martin Fedor | 14.12.2016 o 10:13 | (upravené 14.12.2016 o 13:22) Karma článku: 3,32 | Prečítané:  628x

Hlavnou zahraničnopolitickou témou týchto dní je stále nejasná otázka, ako sa bude reálne správať a aké rozhodnutia prijímať zvolený prezident USA Donald Trump a jeho administratíva, keď sa v januári ujmú úradov.

V tejto súvislosti si po sérii stretnutí s kongresmanmi, poradcami a inými vplyvnými ľuďmi, ktoré sme absolvovali minulý týždeň vo Washingtone na pozvanie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) dovolím pár postrehov, či prispieť k špekuláciám. Iste, pri takýchto špekuláciách hrozí, že každá bude prekonaná už v deň zverejnenia. :-)

Nás v strednej Európe prirodzene najviac zaujíma ako sa budú USA angažovať v Európe. Dá sa očakávať objektívne stále väčší dôraz na pacifické záležitosti, Európa bude pre USA menej dôležitá a vnímaná najmä cez prizmu vzťahov s Ruskou federáciou. A v tomto vzťahu bude lakmusovým papierikom Ukrajina.

Východný sused Slovenska sa môže v najbližšom období stať najdôležitejším štátom medzi Východom a Západom. 

Ak Ukrajinci nedokážu skonsolidovať svoje ekonomické i politické pomery, čo bez jasnej pomoci Západu nebude možné,  stanú sa ukážkou márnosti snáh vymaniť sa z postsovietskeho marazmu.  Naopak, ak sa Ukrajine bude relatívne dariť, stane sa akýmsi majákom ukazujúcim cestu aj pre ostatných.

  • Vo vzťahu k Rusku sa dá predpokladať, že novozvolený americký prezident sa pokúsi o nejaký druh dohody. Ak nebudeme očakávať, že predmetom takéhoto dealu budú rovno európski spojenci, teda aj my, dá sa predpokladať, že to budú práve sankcie voči Rusku kvôli Ukrajine, ktoré budú ponúknuté ako snaha o vyjednávanie. Teda zrušenie sankcií zavedených ako odpoveď na bezprecedentné zabratia územia cudzieho štátu (Krymu) iným štátom (Ruskom). Napokon každý americký prezident sa s Putinom snažil usporiadať vzťahy či vyjednávať. A práve sankcie môžu byť pokušením, čo do takého vyjednávania ponúknuť. Čo by Ukrajincov samozrejme nie veľmi potešilo a Európu postavilo do mimoriadne zložitej situácie.
  • Práve vzťah k Ukrajine môže predznamenať ďalší vývoj vzťahov USA k Rusku. Dovolil som si špekuláciu  vo vzťahu k sankciám. Ak by som mal pokračovať,  tak uvediem, že zároveň je ale možné, že sa uvoľní dovoz amerických zbraní na Ukrajinu. Ukrajinci po tom už dávno silno volajú. Apelujú, že sa nedokážu brániť technologicky vyspelejšiemu protivníkovi.
  • Neverím však, že Rusi víťazstvo Donalda Trumpa a republikánov  oslavujú ako sa to v médiách často tvrdí. Skôr naopak. V Trumpovi získali partnera, ktorého nevedia dobre prečítať. A nejde len o Trumpa - s republikánskou väčšinou v Kongrese očakávam skôr príklon k tvrdšej, jednoznačnej a zásadovej zahraničnej či bezpečnostnej politike. To však bude pravdepodobne platiť aj vo vzťahu k záväzkom USA voči svojim spojencom v Európe.

Samozrejme, naďalej tiež platí, že nejasnosť a nepredvídateľnosť sú zatiaľ najvýraznejšími črtami nového establishmentu, ktorý vzišiel úspešne z hnutia vo voľbách často označovaného za antiestablishment.

To ako bude vyzerať reálna politika, bude veľmi záležať na nositeľoch jej výkonu. A tých ešte všetkých nepoznáme.  Zatiaľ poznáme len niekoľko osobností, ktoré majú tvoriť nový vládny kabinet. No už teraz ho pozorovatelia označujú za najbohatšiu, s najviac generálmi, či vládu s najmenšími politickými skúsenosťami. Zároveň si myslím, že nový americký prezident bude mať silný apetít na zasahovanie do konkrétností v každom rezorte. Ukážkovo len v posledných dňoch predviedol spochybnenie ceny nového Air Force One, alebo nosného modernizačného programu F 35.

Platí, že veľmi skoro po nástupe novej vládnej garnitúry, a to prvými prijatými rozhodnutiami sa ukáže ako ideologicky či pragmaticky bude nová politika pôsobiť. Alebo to budú akési  ad hoc riešenia prijímané na základe momentálnej situácie. A to aj  v zahraničnej politike. Reči sa hovoria a chlieb sa je.

V princípe sú možné dva základné prístupy novej administratívy a Kongresu k zahraničnej politike:

  • Prvý  by znamenal jednoznačné a jasné prihlásenie sa k spojencom a nespochybniteľnosti spojeneckých záväzkov v rámci NATO.  Vymedzenie sa voči všetkým pokusom o spochybnenie vôle a povinnosť zastať sa svojich spojencov.
  • Druhý prístup hovorí o tom, že obranné aliancie sú prežitkom. USA si musia hľadieť viac svojich záujmov, že spojenci sú vlastne na príťaž, keďže aj tak USA platia v NATO najviac, majú najviac zodpovednosti, európski spojenci vlastne majú potenciál vyrábať len problémy, treba sa aj tak viac orientovať na záležitosti Pacifiku, pretože na rozdiel od Ruska, tam reálne je na vzostupe ekonomický, technologický a za pár rokov aj vojenský gigant s ambíciami presahujúcimi súčasné hranice jeho vplyvu.

U nového prezidenta budeme musieť čakať na jeho konkrétne odozvy na dianie vo svete, alebo na predstavenie jeho dôkladnejšieho pohľadu na svet. Kariéra Donalda Trumpa, až na výnimky, neodhaľuje ani kontúry možných vzorcov správania sa v top volenej funkcii.

Zdá sa teda, že hlavný aktér nebude váhať uplatniť svoj vplyv v každom rezorte svojej administratívy, tak aby presadil svoje videnie sveta. Niektoré jeho presvedčenia, ktorých sa drží dlhšie si preto treba všimnúť viac.

Už pred niekoľkými desaťročiami (r. 1987), keď sa  angažoval  v spochybňovaní spojencov USA - ako tých na ktorých vlastne Amerika len dopláca. A potom aj známe výroky z predvolebnej kampane o tom, že ochranu USA si zaslúžia len spojenci, ktorí si plnia relatívnu povinnosť prispievať k vlastnej i spojeneckej bezpečnosti na úrovni 2% HDP. Takže istá konzistentnosť a tvrdosť sa dá predpokladať v tejto otázke aj v najbližšom období.

Napriek ťažko predvídateľnej budúcnosti  som presvedčený, že:

  • Prezident v politickom systéme USA nie je samovládca a Kongres bude veľmi dôležitý aj vo formulovaní priorít zahraničnej politiky nasledovného obdobia.
  • Je celkom možné, že napriek okolnostiam vzniku, sa vládny kabinet napokon vyformuje na čitateľnú republikánsku formáciu. Samozrejme je tu ale stále aj možnosť k chápaniu zahraničnej politiky ako otázky deal – no deal s kýmkoľvek.

Dá sa očakávať:

  • Silný dôraz na vnútorné záležitosti, ekonomiku, snaha zastaviť odliv (tradičných, priemyselných) pracovných miest, čo mnohí dávajú  za vinu globalizácii a liberalizačným obchodným dohodám
  • Vo svete (aj napriek silnejúcemu vplyvu izolacionistov) - silný dôraz na vlajkové lode americkej „soft power“ z minulosti - ľudské práva, sloboda...

Tlak na obojstranné dodržiavanie záväzkov bude mimoriadne silný. A to ešte stále nie je zaručené, že nová administratíva aj pod vplyvom izolacionistov v domácej politike začne skôr tendovať k možnosti B) z úvodu tohto článku. K svetu ad hoc spojenectiev - dohôd medzi tými najsilnejšími. To je samozrejme svet, kde nie je miesto napríklad pre Severoatlantickú alianciu, v ktorej ešte aj malé Slovensko má rovnocenný hlas pri stole v rozhodnutiach. Hlas taký silný, aký Slovensko nikdy nemalo. Práve inštitúcie ako EÚ  a NATO nám umožňujú, aby náš hlas bolo počuť a aby sa oň niekto zaujímal. Bez nich sme hračkou v rukách mocných.

Netreba asi veľmi zdôrazňovať, že žijeme v dobe kedy sa znovu láme chlieb na rôznych úrovniach a to i na veľkom javisku svetových dejín. A že je dôležité ako sa na križovatke definovanej poslednými prezidentskými voľbami rozhodnú USA. Že už rýchlo sa uvidí, aké tendencie prevládnu v rozhodovaní: či to budú skôr izolacionisti, alebo prívrženci aktívnejšieho prístupu k svetovému dianiu.  

Chcem však veriť, že dôjde skôr k potvrdeniu spojenectva a odhodlania aj za cenu, ktorá bude znamenať pre väčšinu európskych štátov významné zvýšenie rozpočtov na obranu v nasledovných rokoch. Pretože nemožno opakovane zdôrazňovať, že bezpečnosť sa stáva prioritou a v rozpočtovej realite si to nepripúšťať. Už sa to nebude dať obkecať ani u nás.

Chcem veriť, že posilnením európskych spojencov (aj posilnením obrannej spolupráce v rámci EÚ) bude (znovu)potvrdené aj vzájomné odhodlanie stáť pri sebe v dobrom aj v zlom.

Pretože tak je to pre Slovensko výhodné a bezpečné.

A hlavne pevne verím, že nedôjde k starej známej a pre malé štáty ako Slovensko nevýhodnej a nebezpečnej politike delenia sveta na sféry vplyvu mocných krajín, bez ohľadu na to, či sú demokracie alebo autoritatívne vlády. A prvou skúškou bude postoj USA k nášmu východnému susedovi Ukrajine, ktorá si v posledných rokoch zažíva agresiu silnejšieho suseda na vlastnej koži.

 

*Tento článok nemá ambíciu pokryť celé spektrum načrtnutej problematiky. Je skôr len súhrnom osobných poznámok k niektorým málo všímaným aspektom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.


Už ste čítali?