Treba nám stíhačky?

Autor: Martin Fedor | 10.5.2018 o 18:53 | Karma článku: 10,15 | Prečítané:  6614x

Slovensko by sa nemalo rozhodovať pod časovým tlakom, treba dôkladne prejsť všetky alternatívy. Riešenie iste existuje. 

Modernizácia našich ozbrojených síl si zasluhuje odbornú i politickú diskusiu. Osobitne v ich najnákladnejšom segmente - nadzvukovom letectve. Problematika vo verejnosti rezonuje predovšetkým v súvislosti s očakávanými vysokými nárokmi na štátne financie a otázkou čo si ešte môžeme vlastne dovoliť. Myslím si, že je dobré hľadať aj nové, netradičné prístupy. Najmä, keď sa inde stávajú trendom.

Keď som začiatkom roka 2011 popisoval možnosti, ktoré pri nadzvukoch máme, uviedol som tri zjednodušené prístupy:


1. Naďalej budeme prevádzkovať MiG-y.

2. Nakúpime alebo prenajmeme iný typ lietadiel v kategórii nadzvukov.

3. Zrušíme nadzvukové letectvo ako súčasť našich ozbrojených síl.

Dnes som presvedčený, že ostávajú vlastne len dve z týchto základným možností. Prvá možnosť ostáva len teoretickou vzhľadom na potenciálne reputačné škody a tiež na skúsenosti s tzv. bezgenerálkovým servisom (ne)zabezpečovaným ruskou stranou. Zdá sa, že si to našťastie, uvedomujú všetci zúčastnení. 

Druhá možnosť sa dnes verejne redukuje na možnosti obstarania dvoch typov nadzvukových lietadiel: Gripen, alebo F-16. Nie je mojim cieľom diskutovať technické parametre lietadiel. Každé z nich môže byť pre potreby Slovenska vyhovujúce. Nechcem ani vyratúvať priame, verejne známe približné náklady na očakávanú akvizíciu asi 14 kusov pre potreby našej armády. Tie môžu presahovať 1,5 mld. eur. 

Zaujíma ma predovšetkým spôsob akým Slovenská republika dospeje ku konečnému rozhodnutiu. Teda v prípade, ak sa rozhodneme, že sme ochotní obetovať adekvátne finančné zdroje na obstaranie strojov, ich logistické zabezpečenie, servisovanie, výcvik pilotov a samozrejme stálu prevádzku…

Spolupráca sa oplatí

S našimi spojencami v NATO aj v EÚ sme spätí množstvom spletitých vzťahov. Už dlho sa presadzuje trend spolupráce najmä pri finančne veľmi náročných projektoch aj v oblasti obrany a bezpečnosti. Je jednoduchou pravdou, že spoločný postup Európu posilňuje a maximalizuje efekt výdavkov na obranu jednotlivých krajín.Pochopili to viaceré krajiny Európy - v Beneluxe, viacerých severských štátoch. Naposledy aj Rumuni spolu s Poliakmi pri nákupe systému Patriot.

Samostatný postup sa môže zdať jednoduchšou možnosťou. Bude však aj najdrahšou, a teda nie veľmi múdrou. A samozrejme, že dodávateľom sa viac opláca keď predávajú osobitne, ako keby boli nútení urobiť balík ponuky pre viacero krajín naraz

Pred niekoľkými rokmi existovala možnosť pokúsiť sa o spoločný postup pri získaní stíhačiek spolu s Čechmi, ktorí práve v tej dobe prehodnocovali a (znovu)rozhodovali o svojej budúcnosti s nadzvukmi. Ostrovček troch krajín v strednej Európe vybavených rovnakými strojmi s politickou vôľou spolupracovať, dávala iste logiku.  Doba však pokročila, veľa sa zmenilo, Maďari aj Česi prevádzkujú Gripeny, aj keď každá krajina za iných podmienok. 

Azda sa nemýlim keď poviem, že v súčasnosti verejný diskurz na túto tému má najmä tieto východiská:

  • treba odísť od zmlúv s ruskými dodávateľmi.
  • rozhodnúť relatívne rýchlo nakoľko platná zmluva o servisovaní s ruskou spoločnosťou má vypršať už v roku 2019.
  • dodanie nových lietadiel je pritom viazané na rok 2020 v prípade Gripenov, respektíve na rok 2023 v prípade nových F-16.
  • dodávatelia by mali umožniť nejakú formu zapojenia slovenských výrobných, opravárenských či iných kapacít.
  • V Európe je niekoľko krajín, ktoré v súčasnosti riešia podobné zadanie ako my.Bulharsko, Chorvátsko ako krajiny, ktoré premýšľajú nad inovovaním svojho nadzvukového leteckého parku a Poľsko, ktoré avizuje jeho rozšírenie, prípadne akvizíciu supermoderných F-35.Naša a to nielen vojenská diplomacia by sa mala veľmi zamerať na konzultácie minimálne s týmito krajinami s otázkou možnosti spoločného postupu. 

    V prípade Poľska je situácia najzaujímavejšia. Je náš bezprostredný sused. Politicky je to krajina, ktorá má svoju váhu v organizáciách, v ktorých sme členom. Vojensky je považovaná za štát s významným potenciálom. Ako jedna z mála krajín NATO má zákonne ukotvené výdavky na úrovni 2%HDP. Zaujímavosťou je, že popri asi päťdesiatke amerických F-16, prevádzkuje stále asi tridsať ruských strojov MiG- 29, podobne ako Slovensko.

    Okrem toho, že Poliaci MiG-29 prevádzkujú, tak aj lietadlá sami servisujú. Pred časom mali ponúknuť možnosť Bulharsku, aby svoje MiG-29 servisovali práve tam. 

    Poľsko sa teda javí ako mimoriadne zaujímavá krajina s ktorou by bolo potrebné intenzívne o téme rokovať. A to s ohľadom na možný spoločný postup pri nákupe, ako aj s možnosťou servisovania MiGov po vypršaní abonentskej zmluvy. A to na istý čas po prípadné dodanie nových strojov pre naše ozbrojené sily. 

    Sme v EÚ, sme v NATO. Slovensko, ale potrebuje silného bilaterálneho partnera v bezpečnostnej oblasti. Dohoda s Poľskom na takto významnej spolupráci by pozdvihla naše vzájomné vzťahy na úplne novú úroveň.

    Bez stíhačiek?

    Tretia možnosť je tiež alternatívou, ktorú treba preskúmať bez predsudkov. Vojenskí plánovači v NATO, sledujúc dlhodobé zaostávanie našich plánov za realitou, sa často a oprávnene pýtajú či má zmysel štartovať ďalšie, mimoriadne nákladné projekty ako je akvizícia nadzvukov. Pýtajú sa či náhodou zdroje, ktoré nevyhnutne pôjdu do takto významného projektu nebudú chýbať práve v projektoch kde sme deklarovali svoju pripravenosť a neboli zatiaľ schopní ju naplniť. 

    Limitujúcim faktorom pri tejto úvahe je obava z ochoty spojencov bezodplatne zabezpečovať kontrolu nášho vzdušného priestoru ako aj prirodzená neochota zbaviť sa spôsobilosti, ktorá je tak piktoreskná pre suverenitu štátu. Treba si uvedomiť, že pri zrušení takejto spôsobilosti by bolo mimoriadne ťažké ju v budúcnosti obnoviť, alebo znovuvybudovať. 

    Na strane druhej si veľa ľudí položí otázku pred akým typom nebezpečenstva nás vlastne majú naše vzdušné sily ochrániť? Aké úlohy majú vlastne nadzvuky plniť, na aký druh úloh ich potrebujeme je základnou otázkou. 

    V našich dokumentoch máme zapísané, že hlavnou úlohou je zabezpečovať nepretržitú ochranu a obranu nedotknuteľnosti vzdušného priestoru  Slovenskej republiky v rámci vzdušného priestoru Aliancie (NATINADS).

    Sú potom financie vynakladané na túto úlohu adekvátne? Ak k tomu prirátame aj hrdý pocit ochrany kýženej suverenity nášho vzdušného priestoru, nie je to predsa akosi priveľa? 

    Pri poslednej návšteve sídla NATO som sa opakovane pýtal vysokého predstaviteľa NATO na podmienky, spôsob zabezpečovania vzdušného priestoru členských krajín, ktoré nedisponujú spôsobilosťami nadzvukového letectva. Zaujímala ma predovšetkým informácia či je predpoklad, že v budúcnosti sa budú musieť členské štáty, ktorých vzdušný priestor je chránený inými spojencami, budú musieť podieľať na nákladoch. Odpoveďou bolo, že nie, ani nič také sa nepredpokladá. Ak si uvedomíme, že táto prax je pri pobaltských štátoch, Slovinsku a iných už od ich vstupu do NATO, potom takáto informácia je hodná zamyslenia.

    Ako teda ďalej

    Zdá sa však, že nie sme pripravení na úvahy o budúcnosti Slovenska bez nadzvukového letectva. Ak je teda široká zhoda, že 

  • Slovensko bude prevádzkovať vlastné nadzvukové letectvo, 
  • treba vymeniť zastaralé, nákladné, často nefunkčné MiGy a odstrihnúť sa od podivných vzťahov s ruskými dodávateľmi,
  • najlogickejšie vyzerá preskúmanie možnosti spoločného postupu s Poľskom. A to tak pri obstarávaní nového typu lietadla, tak aj pri (dočasnom) servisovaní starých MiG-29. Poľsko zamýšľa obstarať niekoľko desiatok nových, viacúčelových strojov. Navýšenie o počty slovenských kusov plus možná dohoda o ďalšej deľbe práce, môže byť zaujímavou win-win situáciou pre obe strany. (Ak sa to samozrejme hneď spakruky nezatratí v hesle- veď my máme iné požiadavky.)

    Pred konečným rozhodovaním treba teda dôkladne preveriť a preskúmať každú z ostávajúcich možností. Nemôžeme si zľahčovať prácu a to v záujme minimalizovania nákladov, ktoré nepredstavujú len jednorazový náklad. V konečnom dôsledku pôjde aj tak o rozhodnutie politické, ktoré majú zohľadňovať aj národné a strategické záujmy štátu. Preto vybrané riešenie by malo mať čo najširšiu podporu. Tiež najvyšší ústavní činitelia by sa za vybrané riešenie mali jednoznačne postaviť a nenechávať to na niekoľko úradníkov z ministerstva obrany. 

    Nespoliehajme sa na jednoduchý nákup, dohovor s dodávateľom ako najpohodlnejší spôsob. Môže sa totiž veľmi ľahko stať, že o pár rokov budeme ľutovať unáhlený postup. Samozrejme nehovoriac ani o tom, kto bude novú techniku vlastne obsluhovať. Problémy v personálnej oblasti sú dlhodobé a značné. 

    Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
    Pridaj k obľúbeným

    Hlavné správy

    SVET

    Trump zrušil summit, čo bude ďalej? Štyri scenáre vývoja

    Možné je všetko. Že sa nezmení prakticky nič, ale aj to, že vypukne vojna.

    SVET

    Minister Stropnický: Politiku ovládol kazisvet, odchádzam

    Politici sa len tvária, že riešia problémy občanov, to ja neviem, hovorí.

    DOMOV

    Matečnú odvolávajú už osem hodín, rozprava pokračuje

    Ministerka čelí veľkej kritike.


    Už ste čítali?